Do tohto pobytu veľa vkladám, ale mám pocit, že nedostávam nič späť...Urobila som zatiaľ najodvážnejší krok a odišla preč. Opustila som svet, ktorý poznám.
Mám však pocit,že "osud" si môj krok neváži- za svoju ´akciu´ nemám žiadnu ´reakciu´. A z toho som dosť sklamaná.
Bože, nechcem tu upadnúť do žiadnej depresie ani melanchólie! Daj mi preto nájsť každý deň niečo pekné.
Čo to bolo dnes?............
/medzitým prišli iné myšlienky/ Aké milé! Práve dnes je týždeň, čo som tu. Počas prvých dní som si hovorila: Po týždni už budeš môcť niečo zhodnotiť! A ja teraz sedím sama na cintoríne...zavlažujem sa slzami :)...a hodnotím! Teeeeda- pred týždňom by ma nenapadlo, že takto zaklincujem svojich prvých sedem dní...!
Prečo ja zakúšam takéto chvíle? Už tretie obdobie po sebe, ktoré ma núti k sklenému pohľadu pred seba...a k pocitu samoty. Nie samoty, keď človek nemá priateľov; nie samoty, keď nemá s kým ísť von. Inej samoty- takej- vlastnej samoty!
Mne vlastne chýbam ja! :)
Tam kdesi vo vnútri existuje nejaká M.K., ale asi tak na 10%- zvyšok je autopilot :)
Kedy som sa vlastne stratila? Kde?